TIGROARCHÍV Róberta Sinaia: Búrska vojna 1899 - 1902

Začiatkom decembra roku 1895 zaklopal na dvere pracovne Cecila Rhodesa, jedného z najbohatších mužov južnej Afriky, tajomník a zahlásil: „ Prepáčte pane. Prišiel dr. Jameson. Môžem ho uviesť? “

„ Samozrejme, “ potvrdil Rhodes a odložil pero, ktorým písal nejaký list. „ Zaveďte ho do salónu. Prídem hneď. A nezabudnite na čaj. “
Rhodes dopísal, potom otvoril zásuvku a strčil do nej papiere, čo mal rozložené na stole. Hneď nato vstal a opustil miestnosť. V salóniku sa s hosťom privítal veľmi srdečne: „ Vitajte, drahý doktor. Pravdu povediac, očakával som vás ešte pred obedom. “
„ Zdržal som sa u guvernéra v Kapskom Meste, “ podával ruku Jameson. „ Je zatáraný viac ako treba, ale porozprával mi veľa zaujímavých vecí. Napríklad aj to, že v transvaalskom Witwatersrande ťažia ročne až 54 000 libier zlata ročne. Je to omnoho viac, než som predpokladal. “
„ Áno, som o tom informovaný, “ prisvedčil Rhodes. „ Niet sa čo čudovať, že sa prezident Kruger nadrapuje. Jeho búrska republika Transvaal bohatne. Bohaté náleziská diamantov a zlata mu umožňujú štátny rozpočet neustále zvyšovať. “
„ Veď sa stačí pozrieť na Johannesburg, “ zamiešal si čaj Jameson. „ Ešte pred desiatimi rokmi to bola biedna osada, do ktorej sa zbiehali zlatokopovia z celého sveta. Najmä z Británie. “
„ Alebo z Holandska, “ dodal Rhodes. „ V Transvaale a v Oranžskom slobodnom štáte žijú tisícky ich búrskych predkov. Títo roľníci sú veľmi húževnatí. Musím priznať, že keď začali opúšťať britské Kapsko a v africkom vnútrozemí si založili vlastné republiky, nikto si ich nevšímal. Veď ako je známe, sedliakom stačí kus pôdy, v ktorej sa budú hrabať od rána do večera a je od nich pokoj. “
„ Možno sme si mali ich ambície všimnúť skôr, “ nadhodil Jameson. „ Holanďania sú rodení obchodníci. Vytrvalosť je ich národnou črtou. A spôsob, akým sa vysporiadali s domorodcami, hovorí o životaschopnosti búrskych politických špičiek. “
„ Krutosť a násilie ešte nemusí z kráľa robiť dobrého panovníka, “ zauvažoval Rhodes. „ Puškami poraziť hordu primitívov vyzbrojených oštepmi a štítmi z kôry stromov nie je ničím neobvyklým... Pohovorme si radšej o našej nastávajúcej akcii. “
„ Vlastne áno, “ súhlasil doktor. „ Osemsto mužov je pripravených vyraziť na dohovorený signál z Rodézie, vtrhnúť do Transvaalu a obsadiť Johannesburg. Treba však presne časovo zosúladiť vypuknutie povstania v Johannesburgu, aby útok bol čo najefektívnejší. V podstate od toho závisí úspech celého podujatia. “
„ Nemajte obavy, doktor, “ sebavedome povedal Rhodes. „ Naši spolupracovníci v Johannesburgu hlásia, že nespokojnosť britských prisťahovalcov neustále rastie. Búrovia neakceptujú ich požiadavky a to aj napriek tomu, že sú v mnohých prípadoch v početnej menšine. Stačí malá iskierka a vzbå kne oheň, ktorý pohltí búrske republiky... Prípravy na povstanie sú v plnom prúde. Treba mu však pomôcť z vonka. “
„ Keby nám pomohla londýnska vláda, “ poznamenal Jameson, „ mohla by Británia rozšíriť sféru svojich záujmov na celú južnú Afriku. Takto by sa dalo uvažovať o vzniku súvislého pásu koloniálnych dŕžav od Kapského Mesta až k Stredozemnému moru. “
„ Bohužiaľ, “ vzdychol Rhodes. „ Veľká Británia nemá zatiaľ v Európe jediného spojenca. Vzťahy s Ruskom a Francúzskom sú napäté a nemecký cisár Wilhelm veľa priateľstva nepreukazuje, aj keď keď je bratrancom Jej Veličenstva kráľovnej Viktórie. Je nad slnko jasnejšie, že Británia otvorene proti Búrom nevystúpi. Musíme sa spoľahnúť sami na seba. Zlaté a diamantové bane v Transvaale stoja za to... Kto povedie mužov na Johannesburg? “
„ Ja osobne, “ úsečne odvetil Jameson. „ Najneskôr do konca decembra je mesto naše. “

**********************************

2. januára 1896 sa pri Doorkope, na prístupovej ceste k Johannesburgu, energicky bojovalo. Búrski vojaci sa kryli v plytkých zákopoch majstrovsky využívajúc členitý terén skalnatej transvaalskej krajiny a dobre mierenými strelami zostreľovali jazdcov, ktorí v divokých vlnách útočili na ich postavenia. Generál Joubert sledoval prebiehajúci zápas z blízkeho návršia: „ Neveril som, že sa Angličania odvážia až sem. Naše jednotky si počínajú skvele. “
„ Briti asi netušia, že sme odhalili ich sprisahanie, “ pripomenul pobočník. „ Naša polícia sa včas dozvedela o pripravovanom povstaní a celú sieť agentov pochytala. Tamtých horlivcov, ktorých pod našou paľbou dlávia vlastné kone, zrejme nemal kto varovať. “
„ Útočí tam niekoľko sto jazdcov, “ s chladnou tvárou oznamoval generál. „ V tejto chvíli toho, ako sa zdá, majú dosť. Utekajú na všetky strany. Prenasledujte nepriateľa. Tvrdo a neľútostne. “
„ Rozkaz, pane, “ zasalutoval pobočník a zakýval na akéhosi kapitána jazdectva, aby mu predal rozkaz. Generál Joubert neodtŕhal oči od bojiska a v dyme a kúdoloch zvíreného prachu tušil predzvesť veľkých ťažkostí: „ Bežia, ale musíme počítať s tým, že toto je len začiatok. Zatiaľ to boli iba pozbieranci z britských osád. Naša krajina je príliš bohatá na to, aby nechala britskú chamtivosť zaháľať. Skôr alebo neskôr prídu vojaci a táto zem sa bude kúpať v krvi. Prezident Kruger musí konať, dokým je ešte čas. “
„ Aké sú vaše ďalšie rozkazy? “ opýtal sa pobočník, keď vyslal jazdecký oddiel.
Generál Joubert mykol uzdou a otočil koňa: „ Jednotky ostanú v postaveniach do odvolania pre prípad, žeby k nám z Rodézie vpadli ďalšie húfy nepriateľa. Pohotovosť vyhláste všetkým posádkam... Vraciame sa do Johannesburgu. Pripravíte mi hlásenie, ktoré okamžite predložím prezidentovi. “
Generál vyrazil a ostatní dôstojníci ho vzápätí nasledovali.

**********************************

„ Á, pán van Mies. Vitajte, “ zdvorilo podával ruku vyslancovi dvoch búrskych republík generálny riaditeľ Kruppových závodov Alfréd Hugenberger. „ Ako ste si zvykli na túto berlínsku zimu? U vás v Johannesburgu je určite teplejšie. “
„ Viete, pán Hugenberger, “ usmieval sa vyslanec, „ žijem v Afrike už dlho, ale od holandských zím som ešte celkom neodvykol. Napokon máte celkom dobrý stock... “
„ Ó, môžem vám hneď ponúknuť, “ nadšene zvolal riaditeľ. „ Mám tu niekoľko fliaš najlepších značiek. Samé špeciality... “
„ Nie, ďakujem, “ odmietol van Mies. „ Hádam inokedy... Chcel by som s vami prejednať niekoľko veľmi dôležitých záležitostí. Ako vám iste neuniklo, búrske republiky sa ocitli vo veľmi zložitej situácii. Moja vláda ma poverila, aby som tu v Berlíne hľadal spojencov, ktorí nám budú ochotní pomôcť v boji proti, ako sa zdá, spoločnému nepriateľovi. “
„ Rozumiem, “ prikývol Hugenberger. „ Zložité pomery v južnej Afrike poznám veľmi dobre. Naša finančná skupina má isté záujmy v Kamerune, preto o vašich problémoch vieme... Určitým kruhom neunikli vaše návštevy u kancelára Bullowa, posádkového veliteľa Moltkeho a v niekoľkých bankových spoločnostiach... Môžeme hovoriť otvorene. Veľká Británia má v Afrike veľké ambície. “
„ Áno, “ potvrdil van Mies. „ Pod jej protektorátom sa ocitli obrovské územia, ktoré chce rozšíriť o Transvaal a Oranžsko. Budeme sa brániť. “
„ Cisár Wilhelm vám ponúkol ochranu, “ konštatoval riaditeľ. „ Pred dvoma rokmi ste pri Johannesburgu odrazili prvý útok Angličanov. Náš cisár má zmysel pre spravodlivosť, preto vás Nemecko hneď podporilo... “
„ Zatiaľ však iba morálne, “ smeroval k meritu veci vyslanec. „ Britská komunita v našich krajinách neustále rastie a zvyšuje svoje požiadavky. Situáciu zvládame prísnymi zákonmi a políciou, no príde čas, keď to už nebude stačiť. Intervenciu Veľkej Británie očakávame v najbližšej dobe. “
„ Potrebujete zbrane? “ bez okolkov sa opýtal Hugenberger.
Vyslanec prikývol: „ Pušky a delá. Platíme v hotovosti. “
„ Verím vám, pán vyslanec, “ pokojne povedal riaditeľ. „ Dostanete všetko potrebné. Naša skupina už prijala rozhodnutia, ktoré prinesú spoločný úžitok nám všetkým. O finančné vyrovnanie nemám obavy. O zlato a diamanty z Pretórie máme pochopiteľne záujem aj my. Na rozdiel od Angličanov však nie sme zlodeji, ale obchodníci... Povedzte mi však, ako zbrane do južnej Afriky doručíme? Búrske republiky sú okrem krátkej hranice s portugalským Mozambikom obklopené britskými kolóniami. “
„ Žiaľ, jediným riešením, “ vysvetľoval van Mies, „ je dopraviť zbrane do Nemeckej juhozápadnej Afriky a odtiaľ ich prepašovať cez britské Bečuánsko do Transvaalu. “
„ To bude veľmi riskantné, “ pochyboval Hugenberger.
Van Mies bol však iného názoru: „ Možno nie. Briti sú v Bečuánsku ešte len dva roky a majú tam len niekoľko posádok. Navyše domorodci sú nepriateľsky naladení, takže hliadky neradi opúšťajú bezpečie pevností. Pravdepodobnosť, že zachytia náš obchod je preto malá. “
„ V poriadku, “ zakončil rozhovor riaditeľ. „ Zariadime všetko potrebné... Teraz ma ospravedlňte. O pol hodiny ma čaká zasadnutie správnej rady. Tešilo ma. “

**********************************

„ Znova vám opakujem, pán prezident, “ trval na svojom britský guvernér sir Alfred Milner, „ že nie je najmenší dôvod znepokojovať sa. Veľká Británia nechce vyvolávať konflikty. Najmä tu na čiernom kontinente nie. Civilizované národy by si skôr mali pomáhať v úsilí ovládnuť domorodé obyvateľstvo, aby aj v tejto bohom zabudnutej časti zeme zavládol pokrok a poriadok. Spormi sa nič nevyrieši. Oslabujeme sami seba. “
Paul Kruger, prezident Transvaalskej republiky, vmietol guvernérovi výčitku priamo do tváre: „ Prečo sa teda britské koloniálne jednotky zhromažďujú na našich hraniciach? “
„ Slúžia na ochranu poddaných Jej Veličenstva, “ diplomaticky odpovedal Milner. „ Koloniálne vojsko má zaručiť všetky práva, ktoré prináleží nášmu obyvateľstvu všade tam, kde siaha moc britského impéria. “
„ Transvaal a Oranžsko sú samostatné štáty, “ rozhodne prehlásil Kruger. „ Nepatria pod Britskú korunu, preto ostro protestujem proti akýmkoľvek aktom, ktoré by spochybňovali ich suverenitu. “
„ Dovolím si pripomenúť, “ poznamenal guvernér, „ že na území Transvaalu žije početná po anglicky hovoriaca komunita, ktorej vaše zákony zabraňujú rovnoprávne žiť a pracovať v krajine, ktorú si vybrali za svoj domov. “
„ My sme ich nevolali, “ podráždene zvolal Kruger. „ Preto znova požadujem, aby ste stiahli vojakov z pohraničia. “
„ Aké sú potom záruky, “ trpezlivo sa pýtal Milner, „ že britskí zlatokopovia, podnikatelia a obchodníci, nebudú viac ponižovaní vašimi zákonmi? “
„ Uvažujeme o zmene príslušných právnych ustanovení, “ obhajoval svoje stanovisko prezident. „ V parlamente padol návrh, aby každému obyvateľovi Transvaalu bolo po piatich rokoch pobytu priznané volebné právo. “
„ Obávam sa, “ nadýchol sa guvernér, „ že podobné snahy prichádzajú trochu neskoro. V apríli naša vláda dostala od britských osadníkov, žijúcich v oboch vašich búrskych republikách, petíciu. Bolo na nej dvadsať tisíc podpisov. Signatári sa najviac sťažujú na vysoké dane a požadujú, aby im britská vláda presadila volebné právo. Musíte uznať, že tento stav podkopáva vplyv a vážnosť Veľkej Británie a vlády Jej Veličenstva. “
„ To je neslýchané, “ zvraštil čelo Kruger. „ V tom prípade som nútený ultimatívne žiadať, aby vaša vláda najneskôr do 11. októbra 1899 stiahla vojská z pohraničných oblastí. Opačný prípad budeme považovať za akt nepriateľstva a podnikneme príslušné kroky. Porúčam sa, pán guvernér. “

**********************************

V druhej polovici októbra sa parník Durottar Castle plavil na svojej pravidelnej linke zo Southhamptonu do Kapského Mesta. Plavba prebiehala bez ťažkostí a snáď len nezvyčajná skladba pasažierov nasvedčovala tomu, že sa deje niečo výnimočné. Na lodi bol totiž generál Buller so štábom expedičného zboru, ktorý mal zasiahnuť proti Búrom. Buller sa väčšinou prechádzal po palube a v spoločnosti štábnych dôstojníkov rozoberal možný priebeh konfliktu, ktorý sa práve rozhorel: „ Posledné správy, čo máme sú tie, ktoré hovoria o vpáde Búrov do našich kolónií v Natale. Aké sú vaše predpoklady, páni? “
„ Vojna s Búrmi, “ začal jeden z dôstojníkov, „ by podľa všetkého mala prebiehať veľmi rýchlo a úspešne. Nepravidelné, amatérske sily ozbrojených sedliakov nie sú schopné proti disciplinovaným profesionálnym vojakom Jej Veličenstva dosiahnuť ani ten najmenší úspech. Ak Búri preniknú hlbšie do Natalu, narazia na generála Symondsa, ktorý tam má jednu pešiu brigádu, jeden jazdecký pluk a dve batérie diel. “
„ A čo Mafeking? “ položil otázku niekto iný.
Generál sa zamyslel a po chvíli povedal: „ Mafeking možno zažije búrske obliehanie. “
„ Naši statoční vojaci vydržia všetko, “ optimisticky dodal náčelník štábu. „ Máme armádu, ktorá je najlepšou bojovou silou na svete a veľa dôstojníkov má vynikajúce skúsenosti z koloniálnych vojen. Iné než víťazstvo nepripadá do úvahy. “
Buller počúval, no nezdieľal všeobecné nadšenie, ktoré zachvátilo jeho štáb: „ Po zakotvení v Kapskom Meste budeme mať k dispozícii 20 000 mužov. No podľa niektorých tajných správ tajnej služby nám ich bude treba desaťkrát viac, aby sme dosiahli víťazstvo. Búrovia majú veľké množstvo streliva a vynikajúce zbrane z Holandska a Nemecka. Vraj nakúpili aj guľomety Maxim. “
„ Tie predsa máme aj my, “ nahlas poznamenal jeden z dôstojníkov. „ Škoda, že nemáme aktuálne správy, čo sa v Natale deje. “
„ Loď na pravoboku! “ zaznel na palube rázny námornícky hlas.
Náčelník štábu sucho konštatoval: „ Zastavíme ju. Možno, že sa od posádky dozvieme niečo zaujímavé. “
„ Zastavovať loď je krajne nezvyčajné, “ nesúhlasil Buller. „ Mohli by z toho vzniknúť požiadavky na odškodné voči našej vláde, alebo nejaká iná nepríjemnosť... Kapitán, signalizujte na tú loď, aby nám poskytli čerstvé informácie, ak plávajú z Afriky. “
Kapitán lode prikývol a odovzdal rozkaz signálnemu dôstojníkovi. Po chvíli niekto zo štábnych dôstojníkov vykríkol: „ Loď mieri priamo k nám... A na palube zdvihli nejakú čiernu tabuľu. Ja na nej niečo napísané. “
Všetci ostrili zrak, aby rozoznali biele písmená kriedou napísané na čiernom podklade. Prvý ich rozlúštil kapitán: „ Búri porazení. Tri bitky. Generál Symonds padol... To je mi naozaj ľúto. “
Všetci čakali ako zareaguje generál. Ten však stál bez slova a vyjadril sa až po niekoľkých minútach: „ Táto správa hovorí, že vojna je v plnom prúde. Odohrali sa nejaké bitky, no zahynul v nich britský generál, čo svedčí o tom, že protivník zvádza urputné boje. No myslím si, že po troch prehratých bitkách už Búrom asi došiel dych. Ak tomu tak nie je, treba počítať s tým, že nás čakajú kruté boje pred Johannesburgom a Pretóriou. V tejto chvíli nám však neostáva nič iné, len vyčkať kým sa nedostaneme do Kapského Mesta. “

**********************************

Vlaková stanica v Estcourte bola preplnená britskými vojakmi, ktorým sa nad hlavami prevaľoval hustý dym vychádzajúci z komína lokomotívy pancierového vlaku, čo stál na konci nástupišťa. Davom sa predieral mladík v civilných šatách a niekoho hľadal: „ Hej, seržant! Kto velí tomuto vlaku? “
„ Kapitán Haldane, pane, “ ochotne odpovedal vojak. „ Tamto stojí pri lokomotíve. “
„ Haldane? “ začudoval sa mladík. „ Kapitán Haldane?.. . Ďakujem. Už ho vidím... Prepáčte... Dovolíte?.. . Dovolíte?.. . S dovolením, pane. Ďakujem... Prepáčte. Pán kapitán, pamätáte sa na mňa? Ja som Churchill. Winston Curchill. “
Dôstojník, ku ktorému sa mladík medzitým predral, si skúmavo prezrel jeho mladú, skoro ešte chlapčenskú tvár a zalovil v pamäti: „ Churchill? Aha. Nie ste ten, ktorému som pred expedíciou do Tíry vybavil miesto v štábe sira Lockharta? “
„ Áno, som to ja, “ usmial sa mladík.
Kapitán si posunul tropickú prilbu na zátylok a nepredvídaným stretnutím bol očividne potešený: „ Som rád, že vás opäť vidím... Ale kde máte uniformu? A kde sa tu vlastne beriete? “
„ Som tu služobne, “ vysvetľoval Churchill. „ Opustil som vojenskú službu a dal som sa na žurnalistiku. Politika ma zaujíma viac, ako vojenská kariéra. Prišiel som do Afriky ako vojnový korešpondent listu Morning Post... Lenže odkedy ma parník priviezol do Kapského mesta, neviem sa zorientovať v situácii. Cestoval som spolu s generálom Bullerom a niekoľko dní pred pristátím nám z nejakej lode oznámili, že Búri prehrali niekoľko bitiek. Ale nakoniec sa ukázalo, že to vôbec nie je pravda. “
Kapitán len pokrčil ramená: „ Bohužiaľ je to tak. Búrov je veľa a poznajú tu každý kameň. Okrem toho sú vynikajúcimi jazdcami a vedia dobre strieľať. Nechápem, kde sa to naučili... Tlačia sa na nás so všetkých strán. Každú chvíľu vysielame hliadky, aby sme zistili ich prítomnosť. Práve sa chystáme vyraziť s vlakom na prieskum ku Colensu. Ak chcete, môžete ísť so mnou. “
„ Veľmi rád, “ ihneď súhlasil Churchill. „ Aspoň získam bezprostredné informácie pre Morning Post. “
„ Nastúpte teda do tohto vagóna, “ pozval kapitán hosťa do svojho provizórneho štábu. „ Moji dublinskí strelci sú už pripravení. Ospravedlňte ma... Nástup! Odchádzame! Strojvodca, ideme do Chieveley. “
Z vypúšťacích ventilov zasyčala para a piesty čoskoro pocítili sústredený tlak. Zaškrípali ojnice a veľké kolesá sa pomaly začali odvaľovať. Trať ubiehala a po niekoľkých míľach sa zjavila stanica v Chieveley.

**********************************

Kapitán ukázal na staničnú budovu: „ Zastavíme sa tu a podáme hlásenie, že sme cestou nenarazili ani na jediného Búra. “
„ A kto je na tamtom vŕšku, “ ukázal Churchill na skupinu jazdcov, keď vlak zastavil. Kapitán zdúpnel: „ To sú Búri. Sledovali nás prašivci. Musíme sa vrátiť!.. . Išli za nami a teraz budeme musieť preraziť ich postavenie. Zahatali nám spiatočnú cestu... “
„ Musíme byť opatrní, “ vystríhal Churchill. „ Na trati môže byť prekážka... Začali strieľať z diel. “
„ Odkiaľ ich sem pritiahli? “ spytoval sa Haldane, no vzápätí sa ozvala poriadna rana a celý vagón sa zachvel od nárazu. Keď sa všetci začali zviechať z podlahy, kapitán sa rozhliadol okolo seba: „ Vykoľajili sme sa! Je niekto zranený? “
„ Vyzerá to, že nikto, “ hlásil Churchill. „ Pokúste sa so svojimi mužmi paľbou držať Búrov na uzde a ja sa pozriem do prednej časti vlaku. Tri čelné vagóny sa vykoľajili a zatarasili koľaje. Trať nevyzerá byť poškodená. Pokúsim sa uvoľniť cestu. “
„ Dobre, ale buďte opatrný, “ varoval kapitán. „ Nezabudnite, že ste korešpondentom. Ak vás Búrovia chytia, na mieste vás zastrelia za porušovanie vojnových konvencií. “
Churchill mávol ľahostajne rukou a zoskočil z vagóna na železničný násyp. Takmer ihneď narazil na strojvodcu, ktorý sa vypotácal z rušňa. Mladík ho chytil za rameno: „ Vypriahneme lokomotívu a cúvneme. Keď párkrát udrieme do roha toho vykoľajeného vozňa, odsunieme ho nabok a trať sa uvoľní. “
„ Ja som predsa civil, “ zdráhal sa šokovaný rušňovodič, škaredo zranený na tvári. „ Za čo si myslíte, že som platený? Aby som sa dal zabiť nejakým granátom. Tak to nie. Nezostanem tu už ani minútu. “
„ Upokojte sa, človeče, “ chladnokrvne prikázal Churchill, ktorému bohaté skúsenosti z koloniálnych vojen v Indii nedovoľovali podliehať panike. „ Nič sa vám už nestane. Nikto nie je dvakrát zasiahnutý behom jedného dňa. Ranený, ktorý vytrvá pri plnení svojich povinností je zvyčajne vyznamenaný za mimoriadnu statočnosť. Tak sa pozbierajte a využite šancu, ktorú už možno nikdy mať nebudete. “
Rušňovodič najprv prekvapene hľadel Churchillovi do tváre a potom si poutieral zakrvavenú tvár: „ Dobre teda. Dúfam, že netrepete do vetra. Čo mám robiť? “
„ Odpojte rušeň a potiahnite ho trochu dozadu, “ odvetil Churchill.
Lokomotíva cúvla niekoľko metrov dozadu a zopárkrát udrela do vagóna, čo ležal skrížený na koľajniciach. Vozeň sa so škripotom odvalil nabok, no keď lokomotíva prešla, vagón sa znovu zosunul na to isté miesto. Churchill uvažoval, čo by mal urobiť v nasledujúcej chvíli: „ Musíme zastaviť a počkáme na kapitána Haldanea, kým sa k nám nepripojí s pechotou... Kapitán! Kapitán! Rýchlo sem! Búri nás chcú obkľúčiť!.. . Poďte, postupujte vedľa lokomotívy. Bude vás chrániť ako štít... Strojvodca, dokážete túto mašinu viesť krokom? “
„ Pokúsim sa, “ sľúbil rušňovodič, no trať mala taký sklon, že o chvíľu rušeň zanechal pechotu asi 600 metrov vzadu. Churchill bol nespokojný: „ Zastavte! Okamžite zastavte! Takto ich necháme na napospas Búrom. Zastavte lokomotívu!.. . Tak. Haldaneových mužov nevidno a nevidím ani jeho samotného. Pôjdem ho nájsť. Vy zostanete tu a počkáte na nás. “
Potom vyskočil z kabíny a po železničnom zvršku sa pustil naspäť. Neprebehol ani 100 metrov, keď mu za chrbtom zasvišťali streli a hneď na to sa mu do cesty postavil búrsky jazdec: „ Stoj! Ruky hore! Si mojím zajatcom. “
„ Ja protestujem, “ snažil sa vykľučkovať Churchill. „ Som akreditovaným vojnovým spravodajcom. Žiadam, aby ste ma podľa vojnových konvencií ihneď prepustili. “
„ Ja ti dám spravodajcu, “ nahneval sa jazdec. „ Dobre som videl, ako sa zvŕtaš okolo vlaku. Celý čas som ťa sledoval, ako zachraňuješ lokomotívu. Nerečni a kráčaj. U nás už budú vedieť, čo s tebou. “
Jazdec, ktorý 15. novembra 1899 zajal Winstona Churchilla, sa volal Louis Botha. V priebehu vojny sa stal významným búrskym generálom a keďže neskôr obaja vstúpili na pôdu vysokej politiky, stali sa z bývalých protivníkov ozajstní priatelia.

**********************************

Búri v roku 1900 zaznamenali ešte niekoľko významných víťazstiev, no prílev britských jednotiek do južnej Afriky bol príliš veľký a nedal sa zastaviť ani najlepšími strategickými manévrami búrskych generálov Bothu, Smutsa a Weta. Početnej prevahe podliehali aj najlepšie búrske oddiely a karta sa pomaly začala obracať.
Keď bol za vrchného veliteľa britských vojsk vymenovaný maršal lord Kitchener, ktorý mal k dispozícii skoro pol milióna vojakov, vojna sa zmenila na bezuzdné zabíjanie búrskeho obyvateľstva. Začiatkom júna Briti dobyli Johannesburg a Pretóriu a čoskoro boli obe búrske republiky vyhlásené za britské kolónie.
Medzitým anglická tajná služba rozpútala zvláštnu akciu. Vedľa cesty do Bremersdorpu vo Svazijsku pracovalo niekoľko dôstojníkov tajnej služby s lopatami a krompáčmi v rukách. Veliteľ oddielu stál obďaleč a zhováral sa so svojím zástupcom: „ Ten poklad sa predsa nemohol vypariť. Keď prezident Kruger ušiel pred našimi vojakmi z Pretórie. Vzal so sebou dva a pol milióna v zlate. Je to dosť, aby mohol aj naďalej podporovať búrskych rebelov, ktorí sa odmietli vzdať. “
„ To zlato niekde musí byť, “ prisvedčil zástupca. „ Musia ho byť celé debny a Kruger ich do Európy nevyviezol, lebo naši agenti v prístave Lourenco Marques hlásili, že prezidentov sprievod niesol len málo batožín. Znamená to, že búrsky štátny poklad v zlate a diamantoch niekde cestou ukryli... “
„ Kapitán! “ zvolal jeden z mužov, ktorí lopatami vyhadzovali zem z veľkej diery. „ Niečo sme našli... . Je to veko drevenej debny... O chvíľu bude von. “
„ Odhrabte to ešte naboku, “ nabádal veliteľ. „ Takže typ bol správny... Vyberte to von...je to naozaj ťažké... Otvoriť... . Fíha, namôjdušu. Čisté zlato... .prehľadajte jamu, či ešte niečo nenájdete... “
„ Nie, pane. Tá debna je tu sama, “ ozval sa jeden z chlapov, ktorý po celý čas rýľom zväčšoval miesto výkopu. Veliteľ zavrel veko a pozrel na zástupcu: „ Všetko zaprotokolovať a terén uviesť do pôvodného stavu. Budeme v pátraní pokračovať. “
Do dnešných dní sa hľadačom pokladov podarilo nájsť len zopár debien so zlatom, no kde sa nachádza skutočný Krugerov búrsky poklad, nevie zrejme nikto.

**********************************

Medzitým búrska vojna pokračovala, lebo na celom okupovanom území sa objavili búrski partizáni. Začiatkom roku 1901 Kitchenerovi referoval náčelník jeho štábu, generál French: „ Búri sa uchýlili k vedeniu nepravidelnej vojny. Zo zálohy prepadávajú naše zásobovacie kolóny a menšie jednotky. V našich radoch tým vytvárajú atmosféru strachu a napätia, čo sa už v niekoľkých útvaroch odrazilo na morálke mužstva... Musíme si priznať, že obsadením hlavných miest sa pre Búrov vojna neskončila. “
„ Je ich len hŕstka, “ zlostne zasyčal lord Kitchener „ ale bezočivosti majú nadostač. Nerešpektujú žiadne zásady vedenia vojny... Ale ja si už na nich posvietim. V Sudáne som sa vysporiadal s mahdistami, tu urobím poriadok s Búrmi. S okamžitou platnosťou nariaďujem vybudovať zberné tábory, kam budú posielané aj civilné osoby, ktoré budú podozrivé z napomáhania rebelom. Každý prejav neposlušnosti a odporu trestať smrťou. “
„ Aj civilné obyvateľstvo? “ odvážil sa pochybovať French.
„ Áno, to predovšetkým, “ odsekol hlavný veliteľ. „ Na každej farme, v každej usadlosti zhromažďujú zásoby a strelivo, ktoré civili odovzdávajú rebelom. Niet divu, že sú vždy najedení a dobre vyzbrojení. Ak im zničíme základne, postupne ich oslabíme natoľko, že sa vzdajú sami. “
„ Ako to máme urobiť? “ bezradne krčil ramená náčelník štábu. „ Konvencie zakazujú obracať silu proti bezbrannému obyvateľstvu. “
„ Prosím vás, nebuďte sentimentálny, pán generál, “ zamračil sa Kitchener. „ Búri nerešpektujú žiadne pravidlá, lebo nebojujú v uniformách a o spôsobe otvoreného boja ani nehovorím. Budeme ich nasledovať. Len si spomeňte, koľko našich vojakov zahynulo ešte predtým, než si vôbec uvedomilo, že ich prepadol nepriateľ. Spálená zem, to bude naša odpoveď. Vypáľte všetky farmy, samoty a usadlostiť a všetkých, čo pochytáte, pošlete do táborov. Všetkých. Starcov, ženy aj deti. Rebelovia sa nevzdajú, pokým ich civilné obyvateľstvo bude podporovať. “

**********************************

Keď počas zimy roku 1901 až 1902 zahynulo v koncentračných táboroch 20 000 ľudí, prevážne žien a detí, rozpútala sa celosvetová búrka protestov. Nakoniec Veľká Británia na nátlak svetovej verejnosti uzavrela s Búrmi v roku 1902 mier. Podmienky boli pre Búrov veľmi priaznivé, čo svedčilo o tom, že aj britská strana si želala nákladnú vojnu ukončiť čo najskôr. Partizánom bola sľúbená beztrestnosť, ak zložia zbrane, koncentračné tábory mali byť zrušené a za vypálené farmy sa britská vláda zaručila vyplatiť odškodné v plnej výške. V novovzniknutom domíniu Južná Afrika dostali Búri rozsiahlu samosprávu a ich jazyk sa stal druhým úradným vedľa angličtiny.
O dvanásť rokov neskôr priviedol Louis Botha, vtedy už britský maršal, búrske juhoafrické jednotky po boku Britov na bojiská prvej svetovej vojny.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.